Dušan Polák
Chlapi v akcii III
Let's drive!
"Keď ju riešiš, nie je čo milovať" Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Chlapi v akcii, Foto, Me, myself and I, Také iné..., Súkromné, Nezaraditeľné
Jedna z najváčších turistických atrakcií ostrova Zakynthos vznikla počas silnej búrky v roku 1982...
Pohrabal som sa na harddisku, reku prispejem svojou troškou ku všetkým tým fotkám...
Krátky kurz prežitia alebo Inteligent sa učí na chybách iných, blbec na tých vlastných...
Po dvoch mesiacoch prímeria prišiel mier. Skončilo to. Vlastne sa to skončilo už dávno, presne podľa scenára z prvej epizódy, len záver bol iný. Netúžil totiž po ďalšom opakovaní. Rozhodol sa to skončiť sám, namiesto zbytočného naťahovania niečoho, čo už dávno nie je to čo malo (mohlo) byť na celé prázdniny a konca, ktorý dobre poznal.
Je možné, že okolie, priatelia a známi preniknú do súkromia a zmýšľania človeka, vžijú sa do jeho situácie natoľko, aby mohli povedať: „Urobil by som to tiež.”? Moment, keď pochopia, že už skrátka nebolo iné východisko? Že nebolo ako sa odraziť od dna, že nebolo slamky, ktorej by sa chytil? Moment, keď dôjde k bodu zlomu vo všetkom naraz a niet iného riešenia?
Čo som to sakra urobil? Prvá myšlienka mu prebehla hlavou, zanechávajúc za sebou nesmiernu bolesť. Takto nejak asi vyzerá zrážka s metrom, aspoň myslím. Kýbel v Metre určite. Otočil sa na druhú stranu. Chyba. Telo, zničené ľahšou otravou alkoholom, sa síce otočilo, ale žalúdok a hlava značne zaostávali.. Ježišikriste, ja si nič nepamätám. Začal panikáriť. Okrem dvoch alebo troch krátkych útržkov si nepamätal vôbec nič. Odpoveď na otázku neprichádzala. Zato sa však vynorila iná, tentokrát aj s odpoveďou, ktorá bola dosť desivá. Prečo som to urobil? Kvôli žiarlivosti. Kvôli najväčšej sprostosti, najhlúpejšiemu dôvodu na svete.
Moje obľúbené slová, ktoré som používal až donedávna pri každom „musíš!”, či už bolo od učiteľov, rodičov alebo hocikoho iného. Tak nejak to súvisí s mojím pohľadom na svet. Viackrát som bol totiž obvinený z toho, že som pesimista. Uprednosťujem skôr označenie skeptický realista, ale čo už, je to názor väčšiny, tak ho musím rešpektovať.
Konečne osemnásť. Prebral sa a vstal. Zmení sa niečo? A čo by to malo byť? O čo starší, skúsenejší alebo múdrejší som ako včera? Som zodpovedný sám za seba. Fajn. A čo? Pomaly vyliezol z izby. Rodičia boli v kuchyni. Bol tak trochu zvedavý, čo sa bude diať. Prvá začala sestra. „Všetko najlepšie, brácho! ” Tak a je to tu. „Všetko najlepšie, veľa zdravie, šťastia...” Bla bla, keby si to tak myslela vážne maminka. A teraz otec. „Všetko najlepšie.” Paráda. Stručne, jasne, výstižne. Nakoniec, čo iné mu zostalo? Všetky klasické želania minula mati so segrou, ale aj tak sa mu to páčilo najviac. Nasledovala klasická ranná údržba (holenie, umývanie a obliekanie). Dvadsaťpäť minút zhonu, štyri narodeninové smsky – dve od rodiny, dve od kamošov. Tak jo, balíme. Cesta do školy busom, nič zvláštne, okrem smsky od babky a následného telefonátu či mi to došlo... Dajte dôchodcom do rúk modernú techniku...