reklama

Konečne osemnásť

Konečne osemnásť. Prebral sa a vstal. Zmení sa niečo? A čo by to malo byť? O čo starší, skúsenejší alebo múdrejší som ako včera? Som zodpovedný sám za seba. Fajn. A čo? Pomaly vyliezol z izby. Rodičia boli v kuchyni. Bol tak trochu zvedavý, čo sa bude diať. Prvá začala sestra. „Všetko najlepšie, brácho! ” Tak a je to tu. „Všetko najlepšie, veľa zdravie, šťastia...” Bla bla, keby si to tak myslela vážne maminka. A teraz otec. „Všetko najlepšie.” Paráda. Stručne, jasne, výstižne. Nakoniec, čo iné mu zostalo? Všetky klasické želania minula mati so segrou, ale aj tak sa mu to páčilo najviac. Nasledovala klasická ranná údržba (holenie, umývanie a obliekanie). Dvadsaťpäť minút zhonu, štyri narodeninové smsky – dve od rodiny, dve od kamošov. Tak jo, balíme. Cesta do školy busom, nič zvláštne, okrem smsky od babky a následného telefonátu či mi to došlo... Dajte dôchodcom do rúk modernú techniku...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Konečne osemnásť. Prebral sa a vstal. Zmení sa niečo? A čo by to malo byť? O čo starší, skúsenejší alebo múdrejší som ako včera? Som zodpovedný sám za seba. Fajn. A čo? Pomaly vyliezol z izby. Rodičia boli v kuchyni. Bol tak trochu zvedavý, čo sa bude diať. Prvá začala sestra. „Všetko najlepšie, brácho! ” Tak a je to tu. „Všetko najlepšie, veľa zdravie, šťastia...” Bla bla, keby si to tak myslela vážne maminka. A teraz otec. „Všetko najlepšie.” Paráda. Stručne, jasne, výstižne. Nakoniec, čo iné mu zostalo? Všetky klasické želania minula mati so segrou, ale aj tak sa mu to páčilo najviac. Nasledovala klasická ranná údržba (holenie, umývanie a obliekanie). Dvadsaťpäť minút zhonu, štyri narodeninové smsky – dve od rodiny, dve od kamošov. Tak jo, balíme. Cesta do školy busom, nič zvláštne, okrem smsky od babky a následného telefonátu či mi to došlo... Dajte dôchodcom do rúk modernú techniku...
Hurá, blížime sa ku škole. Škoda, že je piatok. Všetci tvrdia, že som trhnutý keď sa teším do školy a chytám depky z víkendov. Doprial by som im týždenný poznávací pobyt all inclusive u nás doma, bol by som zvedavý koľko by vydržali. Bola by to nová reality show – ten kto vydrží najdlhšie získa hlavnú cenu – ozdravný pobyt v psychiatrickej liečebni.
Po ceste zo zastávky stretol spolužiačku. „Čaf, všetko najlepšie, vitaj v klube! ” Klub? Aký klub? Blik! Ahá, to ako že mám osemnásť. „Ahoj, dik, konečne môžem chodiť do kina na neprístupné filmy.” Povedal ironicky. Vôbec nechápal jej nadšenie z faktu že má osemnásť.
Blížili sa ku škole. „Jéžiš, zase musím vyťahovať preukaz, po troch rokoch by nás už aj mohol poznať, no nie? ” sypalo sa z nej kým prehľadávala kabelku. Nikdy nepochopím, ako môžu mať baby v taškách taký bordel.
Škola je fajn, kým sa v nej neučí. Uškrnul sa. Asi si nevyberiem. Ale určite lepšie ako trčať doma. Tak poďme na to, začína predstavenie s názvom: Ahoj všetci, mám sa fajn a nič mi nechýba, repríza číslo päťstotridsaťšesť. Vošiel do triedy.
„Čau, všetko naj k narodeninám! ” ozvalo sa z babského kúta.
„Ty máš dnes narodky? ” zadivil sa niekto z menej informovaných.
„No, že vraj. ” Panebože, prečo JA?!
„Tak všetko naj. ”
„Dik. ” To bolo fakt od srdca.
Šesť vyučovacích hodín v skratke: Nuda popretkávaná občasným zapojením sa do hodiny, prípadne hádkou s profákom. Čo naozaj stálo za to, bola telesná. Nejakí nešťastníci z kvinty sa rozhodli si s nami zahrať. Fatálna chyba. Tridsaťpäť minút úplného masakru. Snáď sa z tohto zážitku nejako dostanú. Život je pes, no.
Stalo sa už zvykom, že ak sa dalo, prestávky trávil mimo triedy. Niekedy sa skrátka nedokazoval pretvarovať a keď bol sám, tak sa ho nikto nepýtal otázky typu: „Čo je s tebou, prečo si taký smutný?” Vtedy mal sto chutí odvetiť: „Lebo môj život stojí za hovno.” Ale vedel, že by to nemalo zmysel a stálo by ho to kopu času stráveného zbytočným vysvetľovaním, ktoré by aj tak nepochopili. Keď sa mu niekto sťažoval, aké to má on doma hrozné, iba sa pousmial. Dávno totiž prestal vykrikovať do sveta ako je mu zle, k ničomu to neviedlo. A zastával názor, že nemá právo porovnávať kto je na tom horšie. Vety typu: „Ty si to nevieš ani len predstaviť, ty to nechápeš aké to je, keď mi mama nadáva alebo sa so mnou nebaví.” už dávno prestal používať. A nemal rád keď ich používali iní. Znelo mu to ako vydieranie, pokus presvedčiť okolie o tom, ako dotyčný trpí a byť za to ľutovaný.
Cez poslednú hodinu začal premýšľať o klube. Chodil na tréningy už dva roky, postupne sa predieral na pomyslený vrchol hierarchie. Po dvoch rokoch ho tréner volal po mene, a to sa u neho, notorického udelovača viac či menej trefných prezývok, pokladalo za úspech. Čím ďalej, tým tam chodil radšej. Zlepšoval si techniku, čiže mal z hry konečne radosť, ale hlavne chodil na tréningy beztrestne sa vybúriť a odreagovať.
Profesorka ich pustila z jeho najneobľúbenejšej hodiny o pätnásť minút skôr, takže v pohode stihol aj obed, čo sa často nestávalo. Nakoniec to v tej škole, okrem toho, že bude víkend, nebolo až také zlé. Vydal sa na cestu domov. Každá cesta domov bola pre neho ku koncu stresujúcim zážitkom, pretože v napätí čakal, či niekto bude doma. Vždy si želal, aby bol byt prázdny. Mohol sa potom voľne pohybovať a hlavne, nemusel sa rozprávať s rodičmi o škole, počúvať ako je to oblečený, kde sa doteraz flákal a pozornosti podobného typu. V poslednom čase sa aj ten najbanálnejší rozhovor s jeho matkou končil hádkou a nejakým trestom, takže sa jej vyhýbal ako sa len dalo. Šťastie mu bolo dnes naďalej naklonené, a tak odomkol a vošiel do prázdneho bytu. Pustil si cédečko hlasnejšie ako bolo zdravé, niečo zjedol, zbalil si veci na tréning a vydal sa na dobrodružstvo zvané cesta autobusom číslo 83 na druhý koniec Bratislavy.
Počas týchto ciest sa vďaka dôchodcom vždy znova utvrdil v presvedčení, že nechce byť starý a urobí všetko pre to, aby sa nedožil dňa, keď nebude schopný sám sa postaviť. V polovici cesty nastúpil jeden zo spoluhráčov, takže zvyšok cesty ubehol v debate absolútne o ničom, aj napriek faktu, že to bol jeden z tých inteligentnejších, čo navštevovali tréningy, čím jednoznačne strácal body u trénera a bandy, ktorá bola na tom s inteligenciou dosť biedne. Skrátka, ten, kto nemal aspoň jednu päťku na vysvedčení bol považovaný za menejcenného. Bolo to dosť tragické, ale bolo to tak. Našťastie tam bolo takto „postihnutých” viac, takže držali spolu a vytvorili celkom dobrú partiu. Po tréningu sa osprchoval, keďže výnimočne tiekla teplá voda – taký sviatok predsa treba využiť! Vtedy ešte nevedel, ako sa mu to bude hodiť. Mal rád horúcu vodu, vo vani dokázal stráviť aj pol hodinu úplným ničnerobením pod prúdom nesmierne horúcej vody. Bola to činnosť, pri ktorej najradšej premýšľal. Ak toho mal v hlave veľa, strávil vo vani aj hodinu (jediným jeho šťastím bolo, že neplatil účty za teplú vodu). Dnes mu myseľ zamestnávala hlavne nadchádzajúca rodinná oslava, naplánovaná na sobotné popoludnie. Čakalo ho doobedie plné upratovania, nervov, kriku a nakoniec tá príjemnejšia časť, pri ktorej sa budú všetci snažiť vyzerať ako dokonalá rodinka, ale aspoň hostia budú určite stáť za to. S touto optimistickou vyhliadkou sa pobral spolu s ostatnými na autobus. Tí sa rozhodli staviť sa ešte v obchode, a tak pokračoval na zastávku sám.
A vtedy sa to stalo. Uvidel JU. Čas sa zastavil, presne ako vo filme, stála tam a čakala kým bude môcť prejsť cez cestu na druhú stranu. V polovici si ho všimla a usmiala sa. Ešte nikdy som to nerobil, ale skúsiť to môžem, nie? Prinajhoršom si urobím hanbu. Ale táto baba stojí za všetku hanbu na svete.
„Ahoj, neviem či si si všimla, ale tak trošku som skamenel keď som ťa zbadal. Mohol by som ťa niekam pozvať? Veľmi sa mi totiž páčiš... Eh, a volám sa Robin, prepáč, aspoň vidíš aký som z teba zblbnutý.” dostal zo seba relatívne súvisle, zatiaľ čo ona sa usmievala stále viac a viac, a podal jej ruku.
„Ja som Sára,” odpovedala s úsmevom „rada by som, ale teraz som sa vrátila z mesta a musím ísť domov. Ale ak chceš, tak ti dám číslo a môžme sa dohodnúť na inokedy, hm?” Teda, to je fakt také ľahké? Prečo som to neurobil skôr?
„Super, ďakujem, určite sa ozvem, zatiaľ sa maj!”
„Čau, teším sa!” Tak to aj ja. Ako malý chlapec. Zamával jej, zmizla vo vchode a on pokračoval v ceste na zastávku. Nakoniec to možno nebude taký zlý piatok a víkend... Vkročil na cestu.
Omyl. Chlap za volantom Avie, ktorú si nevšimol, sa práve zohol po cigarety. Keď sa znovu vystrel, bolo neskoro. Fajčenie zabíja.

Dušan Polák

Dušan Polák

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Keď ju riešiš, nie je čo milovať" Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáChlapi v akciiFotoMe, myself and ITaké iné...SúkromnéNezaraditeľné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu